Budova Strednej priemyselnej školy
na Fajnorovom námestí je jedna z najstarších školských budov v Bratislave. Bola
postavená roku v 1904 a už 94 rokov slúži odbornému školstvu.
Na mieste, kde dodnes stojí,
vlievalo sa Novozámocké rameno do hlavného toku Dunaja (tieklo od Mlynských nív
cez Továrenskú ulicu a Šafárikovo námestie). Rameno v 19. stor. zasypali a
priestor najprv slúžil skladom a šiatrom cirkusov, až nakoniec zregulovali
hlavný tok Dunaja a na jeho nábreží vyrástla budova, ktorá svojím vzhľadom ozdobuje
bratislavskú promenádu.
Budovu školy i jej okolie som
dôverne poznal, vyrástol som v školníckom byte a v jej pivniciach som si konštruoval prvé pretekárske motocykle.
Navyše som absolventom Strednej priemyselnej školy strojníckej a spolu s mojimi
spolužiakmi som bol roku 1954 prvým absolventom odboru prevádzka a ekonomika automobilovej dopravy.
Záujem o štúdium na technickej
odbornej škole so zameraním na strojárenstvo rástol s budovaním priemyslu v
celom západoslovenskom regióne. V sedemdesiatych rokov začala mať škola vážne
priestorové a materiálne ťažkosti. Nemohli sa budovať ďalšie odborné učebne,
pretože priestor zaberali kmeňové triedy denných, večerných a diaľkových študentov. V tom čase učilo žiakov 120
učiteľov na dvoch miestach : až 13
tried muselo byť v náhradných priestoroch na Palisádach.
Rozhodnutím Rady NVB zo dňa 13. júna 1972 č. 165/72 sa pedagogický
kolektív Strednej priemyselnej školy strojníckej na Fajnorovom nábreží rozdelil
na dve časti a jedna z nich vytvorila základ novej školy - Strednej
priemyselnej školy na Kvačalovej ulici
č. 20. V roku 1976 odbor školstva NVB rozdelil aj formy štúdia popri zamestnaní
a SPŠ, Kvačalova 20 začala organizovať diaľkové štúdium. Na Fajnorovom nábreží
zostal odbor strojárenstvo a naša škola získala dopravný odbor a niekoľko tried
odboru strojárenstvo.
Každé úradné rozhodnutie je strohé a
nehľadí na názor tých, koho sa to týka. Napriek prekvapeniu niektorých kolegov,
že práve ich dislokačná komisia nútila prejsť do novej nezariadenej budovy,
opustiť vybudované kabinety a odborné učebne, ani jeden z nich neoľutoval toto
rozhodnutie.
( Počas mnohých rokov boli aj niekoľkonásobné
prechody zo školy na školu, napr. Ing. Hlaváč zostal na Fajnorke a teraz je u
nás alebo Ing. Meszárošová bola u nás a neskôr bola na Fajnorovom nábreží, Ing.
Rakús bol na Fajnorke a teraz je u nás.)
Priateľské a odborné kontakty s
touto školou sme nikdy nestratili, aj keď nás mnohí niekedy posudzovali ako konkurentov, boli sme predovšetkým
partnerské, spriatelené školy.
Nevymieňali sme si len učiteľov, ale aj mnohí žiaci, ktorí
potrebovali „ zmeniť vzduch“,
prechádzali zo školy na školu.
S vďakou spomínam na prvých učiteľov
, ktorí museli v priebehu niekoľkých
mesiacov zariadiť školu tak, aby sa
mohlo pokračovať na tej istej alebo podobnej materiálnej úrovni ako na
Fajnorovom nábreží. Situáciu skomplikovalo to, že v júni nebol vymenovaný
riaditeľ novovznikajúcej školy a až 1.8.1972 som bol úradne poverený dočasným
vedením a zriaďovaním novej školy ( menovací dekrét som dostal v decembri
1972).
Stredná priemyselná škola
strojnícka na Fajnorovom nábreží dostala nové vedenie a dvaja
zástupcovia - Ing. Ján Baláška a prof. Jozef Štrbák - sa stali zástupcami
riaditeľa.
Začali preteky s časom, sám osobne
som šoféroval na nákladnom aute , zvážal som stoličky, triedne knihy,
neskôr mi veľmi pomohol otec a učitelia
z dielní na Fajnorovom nábreží. Dokonca sme získali aj rozhlas, aby sa prvý školský rok mohol začať tak, ako sa
patrí - aj rozhlasovým prejavom.
Vďaka obetovanej dovolenke Ing. M.
Huttu, Ing. P. Gajdoša a Dr. I. Mojžiša a hlavne mojich zástupcov Ing. J.
Balášku a J Štrbáka sme školský rok stihli aj s rozpracovaním organizačných
pokynov.
Spočiatku (až do roku 1975) sme mali
iba jednu budovu a až neskôr nám pridelili aj budovu Kvačalova 18. Učitelia
odborných , humanitných a telovýchovných predmetov stihli popri práci dobudovať
učebne, zbierky, telocvičňu za rekordne krátky čas. Iba jeden rok nám trvalo,
kým sme si špičkovo zariadili laboratóriá. Najväčšie problémy boli s dielenským
vyučovaním, ešte roku 1979 museli žiaci
absolvovať cestu Kvačalova - Fajnorovo nábrežie. O tri roky sa už črtali
aj dielne, ale bolo treba prerobiť budovu školy na účelovú budovu, v ktorej
budú pracovať stroje.
Za niekoľko rokov sme vďaka nadšeniu a hodín práce nadčas
vybavili odborné učebne pre automobily, učebňu pre automatizáciu,
jazykovú učebňu, učebňu Magnocor- maďarský typ triedy s učiacimi a skúšobnými
strojmi - a učebňu brannej výchovy.
Kolegovia a naši absolventi si
pamätajú, v akom dezolátnom stave boli
okná, radiátory. Kotolňa bola takmer životu nebezpečným miestom, neboli urobené rozvody elektrickej energie,
zlyhávali poistky. Na generálnu opravu nebol čas ani peniaze, všetky práce sa
robili počas prevádzky školy. V
osemdesiatych rokoch sa škola často podobala viac stavenisku než škole, ale vyučovací
proces nebol prerušený.
Žiakov často „potešilo“ olovené
potrubie na paru v stenách tried. Veľmi často uprostred vyučovacej hodiny alebo v noci v stene prasklo a trieda sa
zmenila na saunu - a bolo na chvíľu po učení.
Jediný priestor, ktorý bol v
minulosti krajší , ako je dnes, bol školský dvor a park plný cudzokrajných stromov
a krovín. Medzi kríkmi boli tak bohato zastúpené rôzne druhy, že ho študenti
gymnázií využívali ako cieľ odborných
exkurzií. Žiaľ, neskôr už nebolo dosť finančných prostriedkov, aby sa staré
exempláre nahrádzali novými a park chátral.
Škola začala vstupovať do povedomia
Bratislavy a západoslovenského regiónu prvými
úspechmi žiakov na súťažiach, prvými oceneniami kolegov, napr. na
Pedagogických dňoch a v Pedagogickom čítaní (Ing. Freund, Ing. Odnogová).Veľmi
sme boli vďační za pomoc rektorátu SVŠT (prof. Pilárik, prof. Tichý, Doc.
Krátky, doc. Šebesta a mnohí iní ) a potom zástupcom podnikov, v ktorých naši žiaci vykonávali prax ( BEZ, BAZ,
Montostroj, Figaro, Drutechna, ČSAD, DPMB a ďalší ).
Pri zrode a zariaďovaní školy
pomohli naši nadriadení, napr. z bývalého ministerstva školstva Ing. Vanay,
Ing. Dubský, z OŠ NVB Dr. Bobula, Dr. Šiška
G. Jablonická, J.Dimovský .
Na dobrej profesionálnej a
metodickej úrovni boli nielen odborné predmety , ale aj ekonomické a
humanitné. O profesionálnej úrovni
našich učiteľov svedčí aj to, že mnohí z nich sú vysokoškolskými pedagógmi,
pracujú alebo pracovali vo vedúcich
funkciách metodických inštitúcií, angažujú sa v metodickej oblasti svojho
predmetu, sú autormi učebníc a študijných textov.
Medzi telocvikármi boli výrazné
športové osobnosti, ktorí získavali so žiakmi významné umiestnenia v súťažiach,
ktoré sa pred rokom 1989 organizovali centrálne. Zo starších akcií sa výrazne
do našich pamätí zapísala povinná
spartakiáda , v ktorej naši žiaci museli cvičiť najťažšiu skladbu , tzv. zväzarmovskú. Vyžadovala od chlapcov takú
telesnú zdatnosť, že sa museli jej nácviku venovať hodiny a hodiny - boli
nakoniec ocenení ( cvičenci i cvičitelia ) ako najlepší v kraji .
Po čase sme mali školu vybudovanú na
takej úrovni, že začali prichádzať zahraničné návštevy, napr. z bývalej NDR,
Grécka, Fínska, Holandska.
Naša škola mala nadviazanú družbu so
školou v Szombathely v Maďarsku a v Bruntále v ČR. Hlavne s učiteľmi z Bruntálu
kolegovia nadviazali priateľské kontakty a mnohí sa vzájomne vystriedali ako
predsedovia maturitných komisií.
Mnohí naši absolventi sú dnes
inžinieri, letci, lodníci, rušňovodiči, riaditelia významných autoprevádzok,
úspešní podnikatelia, ekonómovia, pracovníci bánk, ale máme aj lekára, právnikov,
troch novinárov, študentov nemčiny a španielčiny, producentov v televízii,
pracovníkov divadiel, autora a moderátora humorných relácií, hudobníkov a úspešných športových reprezentantov našej
vlasti - to je naše zrkadlo, v ktorom sa odráža 25 rokov života našej školy.
Za to, že je v tom zrkadle
taký obraz, aký je, úprimne
ďakujem každému učiteľovi, ktorý považoval
túto školu za svoju a pre jej žiakov a meno školy neľutoval hodiny práce navyše
a odovzdal jej svoj um a srdce.
Rovnako
ďakujem za pomoc svojim najbližším spolupracovníkom - zástupcom riaditeľa školy
a vedúcim dielní.
|
|
|
|