Do Strednej priemyselnej školy na
Fajnorovom nábreží som nastúpil 1.mája 1949. Medzi učiteľmi na Fajnorke som sa ocitol náhodou, aj keď ja sám som
absolventom tejto školy z roku 1942, mojím triednym profesorom bol Ing.
Kovačič. Spomínam si, že počas môjho štúdia bol v učiteľskom zbore aj Dobroslav
Chrobák, významný slovenský medzivojnový spisovateľ, učil na staviteľskom
odbore.
Po skončení štúdia na SVŠT, som sa
jedného dňa prechádzal po nábreží Dunaja a osud alebo náhoda chcela, aby som sa
tam stretol s vtedajším riaditeľom tejto školy Ing. Š. Kovačičom, mojím bývalým triednym profesorom . Po
chvíľke rozhovoru mi navrhol, aby som nastúpil ako učiteľ k nemu. Dosť som nad tým uvažoval, platy vo výrobe
boli príťažlivejšie už vtedy, ale nakoniec som si povedal, že dva - tri roky
vypomôžem bývalému triednemu zo starej známosti a nastúpil som.
Od prvej chvíle som sa ocitol v
priateľskom, veselom prostredí. V tom čase
mal početný pedagogický zbor len
päť žien. Stretol som tam aj svojich
bývalých kolegov z vysokoškolského štúdia, s ktorými sme prežili nejednu veselú
chvíľu v internáte na Lafranconi ( napr. Jano Baláška, neskôr zástupca
riaditeľa aj na Kvačalovej ulici).
Práce bolo vyše hlavy, okrem
pedagogického úväzku sme boli súčasne aj vychovávatelia v internáte, ktorý
sídlil v starom kláštore uršulíniek.Po dvoch rokoch sme internát vlastnoručne (
do slova a do písmena ) preniesli cez prázdniny do budovy bývalej Vládnej
budovy hneď vedľa školy. ( Poznámka redakcie : Vládna budova za prvej
Slovenskej republiky, dnes komplex Filozofickej fakulty UK ). Dnes to znie priam neuveriteľne, že profesori
vykonávali aj prácu vychovávateľov, ale v niečom to bolo vynikajúce - bývali
sme v internáte, mali sme väčší vplyv na výchovu a prospech žiakov.
Odjakživa som rád spieval ( Poznámka
redakcie : A vynikajúco! ), a preto som v škole založil spevácky krúžok SLZA,
ktorý rozveseľoval ľudí pri rôznych oslavách. Veru neraz sme spievali aj pri
zakladaní JRD!
Možno preto, že som stretol ľudí,
ktorí sa mi stali nielen kolegami, ale aj priateľmi ,možno preto, že som sa v
pedagogickej práci uprostred mladých ľudí som sa „ našiel “, neodišiel som zo
školstva.
Medzi mojimi kolegami ste naozaj
našli nezvyčajné osobnosti: riaditeľ Ing. Kovanič, zvaný „Bobi“, bol v škole
prísny, ale na výletoch so žiakmi či s
kolegami na pobytoch v prírode bol ako med. Kolega Ing. Baláška bol postrachom
v laborkách, neskôr rovnako prísne a pedantne učil celé generácie technické
kreslenie na Kvačalovej ulici. Ing. Pánik bol známy turista , značkoval
turistické chodníky. Nikdy nechýbal v partii so mnou a s Ing. Gajdošom,
odborníkom na vodné motory ( a víno).
Ing. Drgoň bol vynálezcom, znalcom
hríbov ( vedel všetky latinské názvy), hvezdárom a veštcom. Jednému človeku na
naliehanie povedal presný termín smrti,
a preto sa mladé kolegyne z Kvačalky
báli s ním stretnúť na ulici.
Neskorší riaditeľ Ing. Krulich bol vášnivý automobilista a
učiteľ v autoškole. Z „dielňakov“ spomeniem aspoň Fera Bišča, vášnivého rybára,
ktorý vo Váhu pri Hlohovci chytil 64- kilového sumca.
Medzi mojimi žiakmi sa ocitli aj
budúci kolegovia ,napr. Ing. V. Hradecký, Ing, V. Hopka , Ing. M. Jursa, prof.
Ing. D. Driensky. Na Fajnorovom nábreží som učil otca D. Pašeka ( mladého D.
Pašeka na Kvačalovej ulici).
Chodili sme každý rok na odborné
exkurzie žiakov ( štvrtáci chodili na štyri dni - v tom sme pokračovali aj na
Kvačalovej až do 1989 roku ).Ale najradšej spomínam na výlety učiteľov s
rodinnými príslušníkmi .Chodili sme prvý júlový týždeň do prírody stanovať
alebo sme bývali v nejakom stredisku. Tam boli naozaj krásne zážitky na celý
život. Človek mal často pocit, že sa predsa len oplatí na tom biednom svete žiť
Napriek tomu, že sme pracovali v
školstve, nestratili sme kontakt s výrobou. Robili sme verejnoprospešné práce,
naša skupina ( Ing. Drgoň, Ing. Krulich, Ing. L. Hanajík ) napr. navrhla
konštrukciu a vyrobila aj prototyp
stroja na výrobu kvádrov. Škola dostala za náš návrh vyznamenanie od primátora
mesta Bratislavy.
V zbore nebolo nikdy dlho bez
smiechu. Niekedy sme to s humorom aj prehnali. Nikdy nezabudnem na náš zážitok
zo spartakiády v Prahe. Jeden náš mladší (ale ženatý) kolega často hľadel na
jedno krásne dievča. Vystreli sme si z neho. Celá partia zašla do mesta, kúpili
sme dlhé teplé spodky, pekne ich zabalili do balíka a na adresu jeho manželky
sme balíček poslali aj so sprievodným listom: „Miláčik, toto si si u mňa
naposledy zabudol, dúfam, že ti to nechýbalo. Tvoja Lidka.“
Za
psinou sme nemuseli chodiť ani do Prahy. Spomínam si na jednu príhodu, ktorá sa
dlho rozprávala pri stretnutiach učiteľov z Fajnorky. Dielenský učiteľ pán
Hrabár pochádzal z východného Slovenska od Humenného. Napriek tomu, že hovoril spisovne, za živý svet sa nevedel
naučiť vyslovovať spoluhlásku „ch“. Hovoril „horí“ namiesto „ chorý“. Jedného
dňa zavolal žiakov k sebe do
zámočníckej dielne a prikázal im odniesť odtiaľ stolovú vŕtačku so slovami:
„Hoďte dole, ja
hneď prídem!“ Z dielne sa vychádzalo na dvor dolu schodmi. Milí chlapci zišli
po schodoch, vŕtačku hodili na zem do
blata a odišli spokojne do triedy.
V roku 1972 sa tento zohratý
pedagogický kolektív rozdelil. Delenie nebolo jednoduché, ja som sa dostal do
skupiny, ktorá odišla na novovznikajúcu školu SPŠ, Kvačalova 20. Bolo mi aj ľúto, že odchádzam od priateľov a
kolegov, ale zmenou pracoviska som
získal to, že som sa dostal bližšie k bydlisku. Bývam som len o dve ulice
ďalej. Súhlasil som aj preto, že riaditeľom sa mal stať Ing. Milan Strna. Ja
som Milana poznal od malého chlapca. S jeho otcom, pánom školníkom na Fajnorke,
sme boli dobrí kamaráti, chodili sme spolu na ryby a na iné akcie.
Milan mal už ako dorastajúci chlapec
záujem o motory, hlavne motorky, v pivnici školy ich mal niekoľko - to bolo
jeho kráľovstvo. Neskôr sa stal aktívnym pretekárom. Poznal som ho aj ako
kolegu, aj keď bol mladý, bol iniciatívny a povahovo prístupný ľuďom.
Tak som teda šiel na Kvačalovu
ulicu. Zakladanie školy si vyžiadalo veľa práce od každého jedného z nás.
Postupom času sa aj tu vytvoril dobrý kolektív, ale prišli také časy, že v
pedagogických zboroch bol veľký pohyb a
veľa ľudí sa vystriedalo.
My, čo sme prišli z Fajnorky,
priniesli sme starý zvyk humorným spôsobom prijímať nových členov pedagogického
zboru, voláme to „inštalácia“. Na Kvačalovej
mi zo začiatku pomohol inštalovať nových učiteľov Ing. Milan Štark a
hlavne Ing. Dušan Driensky ( dnes už vysokoškolský profesor na SVŠT), neskôr
roky organizoval „krst“ nových učiteľov Ing. V. Hopka, zástupca školy, majster
Slovenska v plávaní a pravidelný bežec Devín - Bratislava. Myslím, že som si
vychoval dôstojného nástupcu. Potom začali organizovať inštalácie i kolegyne,
napr. PhDr. K. Jendeková a PhDr. M. Caltíková, neskôr Mgr. B. Škottová , Ing.
M. Jánošíková a z novších kolegov pán učiteľ J. Zelina.
Ešte dnes, keď pracujem v škole ako
dôchodca, pozorujem, čo sa žiaci učia a čo vedia. Je iná doba, sú iné
požiadavky na základnú školu, ale môžem zodpovedne prehlásiť, že dnes žiaci
vedia asi polovicu toho, čo kedysi vedeli na odborných predmetoch. Absolventi
priemysloviek kedysi išli na vysoké
školy bez strachu, pretože hravo zvládli
skúšky z ktoréhokoľvek odborného predmetu.
Na škole sa
viacej počítalo a rysovalo.
Strojarina a doprava sú rozdielne
odbory, ale sa domnievam, že my sme kedysi žiakom zadávali oveľa ťažšie úlohy z deskriptívnej geometrie (
konštrukcie kriviek, axonomertické zobrazenia atď... ), ale aj z odboru ( napr.
žeriavy, vodné turbíny - Kaplanovu, Pettonovu, spaľovacie motory a iné). Žiaci
často odovzdávali výkresy formátu A1.
Nech už učíte menej či viac, nech sa učíte menej či viac , zachovajte si v srdci radosť z práce, obdiv k technike a predovšetkým lásku k ľuďom aspoň ďalších dvadsaťpäť rokov !
|
|
|
|