Ľahšie by sa písalo o histórii a
okolí našej školy, keby bola na Ventúrskej a nie Kvačalovej ulici. Ak si dobre
všimnete fotografiu kresbu rafinérie Apolo v tesnej blízkosti
našej lokality, pochopíte , že juhovýchod tzv. Veľkej Bratislavy tvorili šíre
polia, trávnaté dunajské nivy a podmáčané luhy, z ktorých si mesto v 19. a 20. storočí s industriálnou chuťou odhrýzalo kúsok po
kúsočku.
Táto lokalita priemyslu priala, už
od minulého storočia viedli cez ňu alebo popri nej dôležité dopravné spojenia,
napr. neďaleko dnešného Istropolisu stála stanica prvej konskej železnice z
roku 1840. Prepravovala ľudí i náklad na trase Bratislava - Svätý Jur, neskôr
siahala až po mesto Trnava. Južne od Mlynských nív už od roku 1830 sa rozvíjala lodná doprava. Napriek sľubnému
začiatku ( v roku 1857 sme mali 37 parníkov na prepravu osôb, 10 nákladných
lodí,15 remorkérov ) Bratislava zaostala za Viedňou a Budapešťou, pretože
nemala vybudovaný zimný prístav, a nestala sa teda významným námorníckym uzlom.
Celkom blízko nás mala stanicu aj
jedna z troch prvých liniek električky,
ktorá končila na Mlynských nivách. Začala premávať už roku 1899.
Z fabrík, ktoré boli postavené v
Bratislave po 1. svetovej vojne , blízo našej lokality stáli Nobel ( dynamitka
, dnes Istrochem), Stollwerk ( dnes Figaro ), Cvernovka (bývalá MDŽ- dnešná
budova posádkovej hudby na Dulovom námestí patrila Cvernovke; bola v nej
elegantná závodná jedáleň pre zamestnancov a spoločenské miestnosti na tanec a
divadlo), Apolo ( rafinéria zbombardovaná počas 2.svetovej vojny pri dnešnom
Presscentre ) Kablo, pivovar bratov Steinovcov, plynáreň na Mlynských nivách.
Samozrejme, noví majitelia fabrík si
vyberali na stavbu povestnú „zelenú lúku“, a zaberali nesmierne rozsiahle územie ( napr. Apolo malo až 50 budov).
Úrodná pôda políčok zvažujúcich sa
od Záhradníckej ulice k Mlynským nivám
a Prievozu prilákala množstvo pracovitých Bulharov, ktorí pestovali
zeleninu a kvety pre bratislavskú tržnicu ( postavenú roku 1911 v duchu francúzskeho klasicizmu, dnes na Námestí SNP )
a čoraz bohatšiu sieť obchodov v
Bratislave, ale aj vo Viedni.
Štatistika z roku 1939 udáva ,že tu
žilo 409 Bulharov, ktorí sa živili prevážne prácou v záhradníctve a vinárstve. Aj
pozemku, kde je dnes naša škola, pestovali zeleninári svoje produkty. Ešte po
druhej svetovej vojne oproti škole a na Košickej ulici ( kde je dnes samoobsluha
Bea) boli roličky Bulharov. Nepatrili k
bohatším vrstvám a ich príbytky boli čo najmenšie, aby zostalo viacej pôdy na
pestovanie.
V Bratislave už len časť Vrakune si
dodnes uchovala pôvodný charakter
bulharských záhradníckych domcov, s tým rozdielom, že dnes záhrady
pokryli skleníky a fóliovníky .
Naša ulica bola už v roku 1925 bola
zastavaná po Bazovú a Kvetnú a od Velehradskej po Páričkovu. Na rohu
Kvačalovej a Záhradníckej ulice stála
renomovaná fabrika na klobúky. Aby sme si lepšie vedeli predstaviť, že naša
štvrť bola na samom konci Bratislavy, pripomenieme si, že v barákoch, ktoré
doteraz stoja na Bazovej ulici sa liečila tuberkulóza, a preto museli byť mimo
mesta. Ľudovo sa im hovorilo tubera - baráky. Na konci Košickej ( dnes je tam budova
Doprastavu) stáli uprostred polí ešte
hrozivejšie baráky : cholera - baráky.
V období rokov 1918 - 1936 v 1.
ČSR vzniklo v Bratislave viacej školských budov, napr. na Tehelnom poli,
Markušovej, Jelenej, Gorazdovej ulici. Aj na dnešnej Kvačalovej ulici od roku 1936 začal vyrastať komplex dvoch budov
ľudovej školy podľa projektu Ing. arch. Bártu. Boli samostatnými
dvojposchodovými budovami spojenými zborovňami a telocvičňami, s parkom so
vzácnymi drevinami na školskom dvore.
Jedna budova bola chlapčenská a
druhá dievčenská štátna ľudová škola.
Vzadu na školskom ihrisku stála vilka
pre riaditeľa školy. Škola začala slúžiť svojmu účelu roku 1938. Budova sa
odlišovala od dnešnej podoby, mala iba
dve poschodia a na čelnej strane na samom vrchu boli v oboch budovách terasy.
V roku 1936 sa celá Bratislava
začala prebúdzať z hospodárskej krízy a
krášlila sa. V centre vyrástli
nové obchodné domy Brouk a Babka ( dnes OD Dunaj ) , rozšírili sa ulice,
aby malo dosť miesta tých 956 osobných áut, ktoré Bratislavčania vlastnili.
Počas prvej Slovenskej republiky
sídlil v našej budove učiteľský ústav, počas prechodu frontu sa zmenila na
lazaret .
Čo sa koncom tridsiatych a začiatkom štyridsiatych rokov vybudovalo,
to sa počas druhej svetovej vojny zničilo. Pri bombardovaní spojeneckými
leteckými silami bola veľmi poškodená
práve naša lokalita. Všetky lietadla mali presne určený cieľ - zo sveta
takmer zmizla rafinéria Apolo, ktorej benzín mohol pomôcť Hitlerovi prekonať
nedostatok pohonných hmôt ( utrpela stratu 386 miliónov povojnových korún ),
horela železničná stanica na Krížnej ulici a Bratislava - nivy. Vyhorela
fabrika Siemens, takmer úplne boli zničené domy na Záhradníckej ulici a tesnom okolí.
Už v nových spoločensko-politických
podmienkach po roku 1950 dve školy na Kvačalovej ulici obkolesí novodobé sídlisko „500“ bytov,
ktorého strohé tvary a malé okná pripomínajú skôr kasárne než obytné domy.
V roku 1957 Ing. Lauko vypracuje projekt
na rekonštrukciu a nadstavbu budovy, škola získa jedno poschodie a obe krídla
sa predĺžia. Prídu noví obyvatelia a školy sa opäť naplnia. Ako na každom
sídlisku aj tu treba počkať 15 rokov,
aby deti dorástli a ďalších 15, aby sídlisko dospelo a pomaly zostarlo.
Budovy školy však neosireli. Prišiel
rok 1972 a na svete bola Kvačalka - Stredná priemyselná škola dopravná na Kvačalovej
ulici 20 v Bratislave.
Budova našej školy nestála od
počiatku na Kvačalovej ulici. Naša ulica existuje ako zastavaná a pomenovaná
ulica od roku 1913 a volala sa Kumlikova ulica ( J. Kumlik, 1801 - 1869,
hudobný skladateľ, pracoval pre Dóm sv. Martina v Bratislave). V roku 1945 je
Kumlikova ulica premenovaná na Kvačalovu ulicu po významnom pedagógovi
PhDr. ThDr. prof. Jánovi Kvačalovi.
(Poznámka : Ján
Kvačala, narodený 1862 v Petrovci, zomrel 1934 vo Viedni. Študoval v
Bratislave, v Lipsku. Pôsobil ako kňaz v Novom Sade, ako profesor na
bratislavskom evanjelikom lýceu, na Vysokej škole teologickej v Bratislave, ako
dekan v Tartu. Vyhľadával dokumenty a diela súvisiace so životom a dielom J.A.
Komenského. Okrem diel o Komenskom sa preslávil dielom Dejiny reformácie na Slovensku.)
Kvačalova ulica je
vhodný názov pre ulicu, na ktorej boli dve školy a tretia vyrástla v ich tesnej blízkosti na
Kulíškovej ( pred rokom 1945 Nitrianskej) ulici.
Poznámka :
Spomienky na okolie školy vybraté z interview s pani upratovačkami školy.
Pani A. Midulová pracuje v budove
školy od roku 1972 nepretržite.
Pani E. Pírová chodila ako žiačka do základnej školy na Kvačalovej ulici č.
20
a pracovala u nás
najprv ako kuchárka v školskej jedálni, po zrušení školskej jedálne v roku 1994
pracuje ako upratovačka.
|
|
|
|