Ako učiteľka som nastúpila na školu
1.9.1974. Prijímal či, lepšie povedané, neveľmi rád ma prijímal pán zástupca
Baláška, pretože z priemyslovky na Fajnorovom nábreží bol zvyknutý na prevažne
mužský pedagogický zbor, hlavne keď išlo o učiteľov technických predmetov.
V kútiku duše som sa bála atmosféry v škole, o ktorej som si
myslela , že razí heslo :“Only men !“ O to príjemnejšie prekvapenie ma čakalo v
zborovni : Rút Jónová slovenčinárka, pani Rút, ako ju mnohí kolegovia volali.
Hneď, ako som prišla, milo ma
privítala a potykala si so mnou. Dodnes zostala pre mňa typom ideálnej profesorky- milá, ohľaduplná,
ochotná pomôcť, nikdy žiadne klebety. Každý si ju zapamätal podľa to jej milého
: „ Hej!“ namiesto „Áno“. Sedela pri ďalšej pokojnej rozvážnej dáme, pani Magde
Kinkovej - dejepisárke, ktorá ešte niekoľko rokov po odchode pani Rút
pedagogicky pôsobila.
Postupne so sa oboznamovala s
ostatnými kolegyňami: vždy elegantná
Ing. Ljuba Dobrotková, fundovaná ekonómka, ktorú diaľkári pre jej náročnosť
poctili najvydarenejšou prezývkou na škole : Satanella marketing.
Pani prof. Irenka Hubacseková, rozvážna pani, nikdy nemala rada
dlhé reči, preto si podaktorí mohli niekedy myslieť, že sa na nich príkro
obracia. Ale ona bola veľmi racionálna
a nepovedala viac slov, ako bolo treba. Bola vynikajúca kuchárka, všetky (
vtedy) mladšie kolegyne sme si zapisovali jej recepty. Jej recept na tvarohové
pagáče má bezpečne každá kolegyňa, dokonca aj tie, ktoré prišli po mne. Mala
záhradu a vždy vyzdobila zborovňu kvetmi.
Danka Jursová, ruštinárka, vždy
pekne oblečená, jemná, všetci ju volali Cibinka. Na škole bol aj jej manžel
Ing. Michal Jursa, okrem učiteľského povolania bol medzinárodným futbalovým
trénerom. Neskôr obaja odišli zo školy. Zo žien z pôvodného zboru si spomínam
ešte na ruštinárku Dorku Majtásovú a na Hanu Korbellovú, ktorá síce zostala pri
delení na Fajnorovom nábreží, ale neskôr učila matematiku až do odchodu na
dôchodok na Kvačalovej ulici. Rada si
spomeniem na Oľgu Bergerovú - techničku
z presvedčenia, odborníčku a vedúcu predmetovej komisie.
Ešte na jednu kolegyňu nemôžem nespomenúť - bola služobne najstaršia ,hoci bola reálne mladšia ako tí, ktorí
prešli z Fajnorovho nábrežia - Katka Gogová totiž učila aj na základnej škole,
ktorá predtým bola v našej budove.
Keď vznikala naša škola prestúpila do
novovznikajúceho profesorského zboru a učila u nás, až kým sa nestala
metodičkou ruského jazyka.
Okrem zástupcu Ing. J. Balášku
prešiel na Kvačalovu ulicu aj dnes už nebohý pán zástupca - slovenčinár -Jozef
Štrbák. Bol poriadne zavalitý, rád si poriadne zajedol, ale nikdy o svojej
postave nehovoril ako o tučnej - mal „dôstojnú“ mužskú postavu. Keď som ja
prišla na školu, chodil už pomaly a obozretne.
Kanceláriu mal v závetrí ( dnes je tam riaditeľňa ), kde si mohol po
obede v hlbokom kresle aj „odpočinúť“. Mal veľmi hlboký hlas a dobre ho počuli
žiaci aj učitelia . Po zazvonení prichádzal do zborovne so slovami : „ Náhle
zazvoniac, triednu knihu zoberiem a učiť sa poberiem.“
Rád dával rady
mladým profesorom:
„ Najprv prísne,
potom môžete (keď máte z čoho ) zmierniť. Naopak nič nedosiahnete!“
„ Dobrý profesor
má ruku na kľučke triedy, keď zvoní.“ ( Mnohí učitelia polohlasne dodali : „ Ale po hodine!)
Bol starší ako väčšina kolegov, a
preto sa mu všetci zdali veľmi mladými. Veľmi citovanou sa stala jeho povestná
veta, ktorú predniesol na 50. narodeninách Lacka Hanajíka:
„To je už len
svet! Dnes už každý sopliak má päťdesiat rokov!“
Druhý pán zástupca Ing. Ján Baláška mal na
starosti okrem iného kontrolu podkladov na klasifikačnú poradu od triednych
profesorov. V čase , keď neboli kalkulačky, vypočítať všetky priemery a vyplniť všetky výkazy trvalo veľa hodín.
Nestačilo vypočítať priemer triedy a vyčísliť vyznamenaných či prepadajúcich.
Vykazovali sme prospech aj podľa pôvodu, teda koľko žiakov robotníckeho pôvodu
prospelo s vyznamenaním atď.
Hlavne pre učiteľov humanitných
predmetov bolo postrachom vypočítať absenciu triedy, pretože sa to vypočítavalo
podľa jednotlivých príčin absencie (napr. choroba, vojenské, rodinné dôvody) a
vychádzalo sa zo všetkých odučených hodín v triede. Veľmi prísne kontroloval
správnosť údajov a mnohí museli aj niekoľkokrát opravovať výkazy. Aj jemu však
dobre padlo požičať si odo mňa kalkulačku, keď sa mi ju konečne podarilo z
cudziny získať.
V tom čase bolo zvykom, že
nastupujúceho učiteľa uvádzal do
školskej praxe starší kolega. Mojím uvádzajúcim učiteľom bol Ing. Štefan
Pavlík, neskôr pracoval v školskej inšpekcii. Pamätám sa, že bol istý čas v
armáde a vyžadoval od žiakov , aby pri pozdrave stáli pekne „v pozore“ pri
laviciach.
Dobre si pamätám na jedného z
najlepších učiteľov, akých som tu stretla - bol to Ing. Paľo Gajdoš, dobrý
priateľ Lacka Hanajíka. Odborník, trpezlivý, zanietený učiteľ, ktorý mal rád
študentov. Škoda, že odišiel niekoľko mesiacov po mojom príchode.
Musím spomenúť aj ďalších, ktorí už
nie sú žiaľ medzi nami:
- Ing. Milan
Hutta, autor viacerých učebníc, veľký propagátor problémového vyučovania,
veselý človek, ktorý mal rád „ ostrejšie vtipy“. Odišiel zo školy v čase, keď
odišli viacerí muži. Niektorí odišli z osobných dôvodov, iní preto, lebo v
praxi mali lepšie finančné zabezpečenie ako v škole - Edko Haluška, učil
matematiku a technické kreslenie, bol to dobrotivý , pokojný starší pán a Ing.
V. Dobrovodský, ktorý bol strojný
inžinier.
Ak si pozriete zoznam učiteľov,
ktorí učili na tejto škole za 25 rokov dopracujete sa k číslu, ktoré je vyššie
ako 100. Spomínajme na všetkých pri
príležitosti výročia školy, lebo nebolo medzi tými menami ani jedného, ktorý by
nezanechal stopu v našej pamäti.
Zámerne som si celkom nakoniec
nechala Lacka Hanajíka. Som rada, že je stále medzi nami a tvorí prirodzený most medzi generáciou „ otcov zakladateľov“ a mladšou
učiteľskou generáciou.
|
|
|
|